Ja nie som Seliger. Som človek.

Autor: Anton Spišák | 17.8.2011 o 14:17 | (upravené 17.8.2011 o 15:13) Karma článku: 6,98 | Prečítané:  1749x

Je osem hodín moskovského času a práve som sa zobudil na zvukový podnet, ktorý som s nechuťou zachytil. Teraz už nehraje ruská hymna, ale ľudia oslavne kričia Seliger. Snažím sa zachovať si kúsok rozvážnosti a kritického myslenia a v duchu sa stále snažím presvedčiť, že som slobodný človek.

Taking challenge. Leading change. Seliger 2011.Taking challenge. Leading change. Seliger 2011.

Je osem hodín moskovského času. Práve som sa zobudil na zvukový podnet, ktorý som s nechuťou zachytil. Россия – священная наша держава, Россия – любимая наша страна, Могучая воля, великая слава – Твоё достоянье на все времена! Podvedome inzultujem ruskú hymnu, ktorá mi nedovolila spať dlhšie než pár hodín. Skôr než otvorím oči, cítim ako sa trasiem spolu s celým mojím stanom a počujem výkriky „Stand up! Stand up!“ od Snežany, našej inštruktorky, o ktorej jazykových schopnostiach nemožno pochybovať. Obzriem sa doprava a zobudím svojho tentmate z Indie. Vynorím sa zo stanu so zubnou kefkou v ruke a uterákom. Začujem výkriky po druhýkrát v priebehu piatich minút. Teraz je to však nové slovo Snežany, ktoré sa naučila. Quickly. Snáď v deviaty deň bude vedieť aj please. Pažalsta ma už unavuje. Prejdem skrz mnoho stanov, aby som sa dostal ku spoločnej umývarke, kde pri nejakých dvadsiatich umývadlach vo veľkosti 30 x 15 cm s pumpovacím mechanizmom stojí asi štyrikrát viac ľudí. Počkám si, aby som si v priebehu dvoch minút mohol vyčistiť zuby a opláchnuť tvár. Prejdem naspäť k nášmu stanovisku, ktorého centrom je „spoločenský stôl“. Snežana ma s nechuťou informuje, že už dávno som mal byť na spoločnom rannom stretnutí, ktoré začína presne o 8.30. Meškám päť minút a s odporom sa plazím na ranný míting, kde ma čaká nejakých 3000 ľudí. Ako prichádzam k veľkému stagu, z ktorého oboch strán sa na mňa dívajú novoruskí lídri – pán Medvedev a  Putin, uvedomím si, že stojím v dave. V tom, ktorý počúva ruské inštrukcie a väčšina z neho je excitovaná už v skorej rannej hodine. V istom momente sa polovica zo stáda rozbehne na inštrukcie moderátora. Nehybne stojac medzi ľuďmi a snažiac využiť zvyšky rozvážnosti a racionality si uvedomujem svoju bezbrannosť. Ranný beh. Druhá polovica ostáva spoločne cvičiť aerobic s ruskou inštruktorou.

Ak si myslíte, že som sa rozhodol o nejaký proruský telovýchovný kemp, budem vám oponovať. Mal som totiž možnosť zúčastniť sa podujatia Seliger – International Youth Forum 2011. Oficiálna webová stránka (www.interseliger.com) informuje, že Seliger je medzinárodný projekt, ktorého cieľom je spojiť 700 lídrov zajtraška, ktorí prídu do ruskej tajgy k jazeru Seliger vybudovať medzinárodnú sieť mladých, ktorí majú potenciál stať sa lídrami budúcej zmeny.


DSC_0265f.jpg

Keď som v marci obdržal informáciu o tejto možnosti, projekt som považoval, podľa oficiálnych informácií, ako možnosť rozšíriť svoje kontakty, rozvíjať svoju informovanosť a súčasne vytvoriť si vlastný priestor pre psychohygienu, keďže podujatie sa koná v strede ničoho pri jazere medzi Moskvou a Petrohradom. Spojenie osobnostný rozvoj a oddych ma oslovilo. Nikdy by som sa totiž vedome nepožiadal o pobyt v prírode, v stane, kde sa budem musieť sprchovať v jazere a jesť armádnu stravu. Po tomto roku a prichádzajúcich letných povinnostiach som však cítil potrebu aspoň deväťdňovej psychohygieny. V kombinácii s personálnym rozvojom atraktivita ešte stúpla.

Situácia sa zmení, keď človek vstúpi do autobusu, ktorý ho má doviesť z Moskvy na miesto konania. Cesta, ktorá mala trvať 6 hodín trvala napokon 16. Ak dostane autobus defekt, človek to berie ako prirodzené. Keď dostane druhý, je to asi osud. Keď však vyjdete z autobusu v prostredí, kde nie je nič okolo a vidíte tretí, veríte v schopnosť organizačného tímu zabezpečiť nový autobus. Po trojhodinovom čakaní na nový autobus sa šikovnému vodičovi medzičasom podarilo zohnať novú náhradu. Vystresovaný vodič však stihol ešte dvakrát zablúdiť. Tri hodiny ráno a vy veríte, že táto nekonečná cesta sa končí. Vystúpite z autobusu a ťahajúc svoj kufor prejdete cez bránu kempu, kde podujatie prebieha. Príslušník ruskej armádnej jednotky naznačí, aby ste otvorili svoj kufor. Mojich 178 cm sa nevyrovná dvom metrom, preto bez akejkoľvek poznámky som otvoril už dosiaľ praskajúci kufor. Alkohol, drogy, zbrane a akékoľvek podozrivé predmety sú zakázané. Pri registrácii o pol štvrtej ráno a detailnej ručnej prehliadke mojej batožiny požiadali o pas. Poviem im, že im dám kópiu. Ruská tvárička s plešinou mi odpovedá, že chce originál. Po šestnástich hodinách boju s autobusom už nevládzem viac zápasiť a vkladám doklad svojej identity do chladnej tváre s nevyspatými očami.

DSC_0286.JPG


Myšlienka Seligeru, ako podujatia, ktorého cieľom bolo „združiť lídrov zajtraška“ sa po menej než 24 hodinách v kempe zmenila na Seliger, podujatie, počas ktorého okolo vás nie je 700 ľudí, ale 3000 a vy netušíte, čo sa deje. Trávite čas na spoločnom rannom stretnutí, idete na motivačnú prednášku o efektívnej komunikácii od americkej republikánky, dostanete armádny prídel stravy na obed, dáte si sprchu v jazere vo vymedzenom čase a zistíte, že ste iba kvapkou v obrovskom mori. Nebudem však náročný, prihliadajúc na potrebu osobnej psychohygieny som bol pripravený na stan v lese, ktorý budem musieť zdieľať s cudzím človekom, na armádnu stravu, na množsvo komárov, na armádne nechutné jedlo, na kúpenie sa v jazere v zmysle jedinej možnej sprchy. Preto ma ani jedna z týchto vecí nijako neprekvapila. Priznám sa, okrem stravy, keďže citujem z oficiálnej stránky podujatia: 3 healthy meals per day a Master-chef who will cook for you nenaplnili obraz reality. A pitnej vody, ktorú sme prvých päť dní nemali.

Avšak je zopár vecí, ktoré neakceptujem a akceptovať nebudem v akomkoľvek kontexte. Postupne som totiž na podujatí zistil, že sa nachádzam v epicentre niečoho podstatne väčšieho. Konceptu, ktorý prekračuje bežné hranice a investigatívne musím zistiť, kde som a čo tu ja robím. Hľadajúc čo najviac informácií so zopár priateľmi sme zistili, že podujatie je organizované mládežníckou frakciou súčasnej prokremlinskej garnitúry, ktorá sa volá Nashi. Pre tých pravidelne informovaných, presne tou, ktorú nórsky vrah Brevik spomína vo svojom vyhlásení ako „nepoškvrnené patriotické mládežnícke hnutie“, ktoré označil ako príklad pre Európu. Odhliadnuc od slov psychopata, Nashi bolo oficiálne založené Putinovo administratívou koncom roka 2007 a dnes má 120 000 mladých Rusov vo veku 17 až 25 rokov ako svojich členov! Do dnešného dňa som nenašiel ani jednu externú komunikáciu v angličtine, ktorá by informovala priamo o organizátorovi podujatia. Stále sa o podujatí komunikuje „v spolupráci s Ruskou federálnou agentúrou pre mládež a ruským Ministerstvom školstva, mládeže, etc.“ Síce nechápem mladých Rusov, ktorí boli ochotní si zaplatiť za účasť na tomto podujatí a byť vyselektovaní z výberového konania, aby sa mohli každé ráno budiť na národnú hymnu, sledovať na každom kroku portréty svojich lídrov dneška, hodinu denne reflektovať aktuálnu situáciu v ich domovine a nevedome v sebe pestovať nielen ruský nacionalizmus, ale hlavne bezducho nasledovať dav. Jednoducho som sa ocitol na mieste, kde som nemal čo robiť. Problém je, že som nechcel žiť medzi desiatkami špeciálnych ozbrojených jednotiek, ktoré trestajú každého účastníka, ak sa nenachádza v danom čase na danom mieste a nerešpektuje jasne definované pokyny, nechcel som každé ráno cvičiť spartakiádu, nechcel som akceptovať ľudí, organizátorov, ktorý ku človeku pristupujú ako ku tomu poslednému, nechcel som počuť, ako náš spoločný tímový duch zachránil celé podujatie pred hrozbou hurikánu, nechcel som prežívať brainwashing v 21. storočí.

DSC_0263.JPG


Ilustrujem príkladom. „Snežana, prečo mám podpísať tento papier v ruštine, keď neviem, čo je tam napísané a preklad nemáte?“ Odpoveď (v ruštine): „Podpisuješ pravidlá podujatia.“ Pri mojej okamžitej reakcii na to, že jednoducho ne-mô-žem vedieť, čo to reálne je odpoveď znela, že to musím podpísať, lebo jej starší inštruktor prikázal, že so všetkými podpismi musí papier vrátiť. Starší inštruktor však dostal pokyny od vyššieho a ten od vyššieho a ten tu vládne. Nikto z mojich ruských kolegov nemal podobnú otázku. Zarážajúce je však viac, že ani nikoho z mojich medzinárodných kolegov (ktorých tam bolo okolo 700 v porovnaní s približne 2000 Rusmi) to nezaujímalo. Po dlhodobom spovedaní rôznych účastníkov som totiž zistil, že väčšina zahraničných účastníkov je istým spôsobom dôkladne prepojená s Ruskom alebo ruskou kultúrou. Buď chcú robiť s Ruskom biznis, alebo sú kultúrne veľmi blízki Rusku, alebo študujú na ruskej univerzite, alebo majú ruských rodičov, alebo môžem pokračovať ďalej.

Nie som prozápadný. Nie som proruský. Som len osoba, ktorá považuje slobodu a demokraciu za základ svojej spoločenskej existenie. Dnes, viac než mesiac po skončení tohto podujatia, si uvedomujem, čo je ohrozenie reálnej slobody jednotlivca a radikálne obmedzenie jeho ľudských práv. Uvedomujem si bezbrannosť jednotlivca bojovať za ne, najmä ak proti nemu stojí dav. Najsmutnejším zistením je však pre mňa fakt, že sú to bežní ľudia, ktorí nechápu.

Poslednú poznámku, ktorých by mohli byť desiatky, venujem hurikánu, ktorý sa prehnal kempom 2. júla a následné krízové riadenie pekne ilustruje celkovú neschopnosť organizačného tímu nielen poriadne zabezpečiť organizačne celé podujatie (napr. informácií v angličtine bolo minimum alebo chaos v súvislosti s prednáškami), ale predovšetkým nezodpovednosť a ľudskosť, o ktorej výskyte medzi organizátormi pochybujem. Chápem, že hurikán (počas ktorého sa všetci účastníci nachádzali medzi stromami a na voľných priestranstvách, lebo tam nebola ani jedna zastrešená budova!) a ani jeho ničivé následky nemohli nijako organizátori ovplyvniť (video: http://www.youtube.com/watch?v=RYVSYL3uyLA&feature=related), ale ich neschopnosť vysporiadať sa s krízovou situáciou v zmysle „choďte naspäť do stanov a погода“ ukázala mieru ich zodpovednosti nie vo vzťahu ku národu, ale ku človeku ako ľudskej bytosti, ktorej oznámia, že len jedno dievča bolo ľahko zranené, ale už je „v pohode“, napriek tomu, že „staršieho inštuktora“ sa snažíte presvedčiť, ako ste videli dievča vo vážnom stave, ktoré odvážali vojaci. Na konci kempu bez hanby vyhlásia, že zranených bolo oveľa viac ľudí a vážne je zranených niekoľko, ktorých sa boja previesť z malej lokálnej nemocnice do Moskvy kvôli ich zdravotnému stavu. Pravdepobne žiadam veľa, ak chcem počuť v „novom Rusku“ pravdu. Nie lož, ktorá vás úplne v istých situáciach dehonestuje ako ľudskú bytosť s citom.

Po viacerých kritických momentoch a následnej mesačnej reflexii si uvedomíte hodnotu slova sloboda a základné ľudské práva. Pre mňa zarážajúci je fakt, že kriticky mysliacich, ktorí si spájali súvislosti a snažili si zachoviť štipku rozvážnosti nás bolo na Seligeri zopár. Viem, že tento blog a aj oficiálny list, ktorý budem písať na Veľvyslanectvo SR do Moskvy sú len prázdnymi výkrikmi, avšak som pravdepodobnejšie príliš reflektívna a v svojej podstate slobodnejšia bytosť než väčšina zo Seligeru. Drahí priatelia, drahí Rusi. Nenechajte sa zaslepiť.

 

DSC_0101e.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?